Peter Hámor

Himalaya adventure

Dhaulagiri 2017

Posted on | marec 20, 2017 | 7 komentárov

Nepál – Kathmandu

Michal a Peter po zostupe z vrcholu.

Trochu pochudnutí, nie úplne čistí, primerane zarastení, ale spokojní a šťastní sme späť v rušnom a zaprášenom Kathmandu. Sezóna sa definitívne končí a každý deň je plný stretnutí s kamarátmi, ktorí sa vracajú zo svojich prechodných domovov pod himalájskymi osemtisícovkami. Spálené nosy, voľné nohavice, čerstvo oholené brady a prežité dobrodružstvá v očiach. Na chvíľu sa tu všetci stretneme ako kŕdeľ lastovičiek na drôtoch za dedinou a potom odletíme do svojich „teplých krajín“, aby sme sa tu na budúcu jar opäť stretli. Väčšina z nás už vlastne ani nedokáže povedať kedy sa vraciame a kedy odchádzame. Himaláje sa stali súčasťou našich životov. Tešíme sa na svojich blízkych, na priateľov, na bryndzové halušky, pečené rebrá a kolená, na čapované pivo, na Tatry i na vyhriate slovenské skalky a doma sa zas nevieme dočkať kedy opäť uvidíme zasnežené vrcholy najvyšších hôr, divoké údolia, spenené rieky, rozkvitnuté rododendrony a starých kamarátov. Je to závislosť? Ak áno tak v mojom prípade je už na liečenie určite neskoro J. A pribúdajú ďalší „závisláci“. Tento rok to po dlhom čase nebola International, ale Slovak Expedition a bolo to veľmi príjemné. Strávili sme v horách dva a pol mesiaca a ani sa mi nechce veriť, že to ubehlo tak rýchlo. Nie všetko sa vyvíjalo presne podľa našich plánov a nie všetky ciele sa nám podarilo dosiahnuť, ale tak to v horách (i v živote) býva. Prežili sme chladnú himalájsku jar v údolí Solo Khumbu a každodenné sneženia pod severnou stenou Dhaulágiri, ktorá bola zo začiatku veľmi odmietavá. Starší Michal bojoval s virózou a zápalom priedušiek no nakoniec sa otočil necelých dvesto výškových metrov pod vrcholom. Ani tentoraz sa mu až na vrchol dôjsť nepodarilo no ukázal, že dokáže poriadne zabojovať, ale aj veľmi presne odhadnúť svoje sily a správne sa rozhodnúť. Tomáša posledné týždne trápili bolesti chrbta, ale o tom že by mal zostúpiť dolu nechcel ani počuť a zostal s nami až do samého konca, lebo „čo by dolu robil a čo ak by sme niečo potrebovali“. Aj o tom (alebo práve o tom) sú himalájske expedície. Najsilnejšie zážitky však mal určite mladší Michal. Väčšina z toho čo videl a prežil bolo pre neho po prvý raz, no napriek tomu všetko zvládal ako starý „harcovník“. Navyše, nestáva sa často, že by horolezec vystúpil hneď na svoj prvý osemtisícový vrchol. Michal to dokázal a som rád, že som mohol byť pri tomto „krste“ jeho „krstným otcom“. No a čo ja? Presne tak ako každý rok. Mám veľkú radosť, že všetko dobre dopadlo, že sme všetci zdraví a v poriadku naspäť v Kathmandu, že sme rovnako dobrá partia ako pred odchodom do hôr a že sa do Himalájí chceme ešte vrátiť. Projekt Himalayadventure bude pokračovať a dúfam, že budúcoročná expedícia bude aspoň taká príjemná a úspešná, ako bola táto.

Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste nám verili a držali palce a teším sa, že sa čoskoro uvidíme DOMA.       

We lost a bit of weight, we’re not very clean, we’re adequately bearded, but we are satisfied and happy to be back to busy and dusty Kathmandu. This season came to its official end, so every day is filled with meetings with friends coming back from their temporary homes at the Himalayan eight-thousanders, with their noses sunburnt, pants loose, freshly shaven beards, and all their adventures in their eyes. We’ll all hang out here for a while, like a flock of swallows sitting on the electrical wires in the countryside, after which we’ll all fly back to our “souths”, so we can meet here again next spring. Most of us cannot really tell when we’re leaving and when we’re coming back. The Himalayas have become a part of our lives. We are excited to see our families, friends, halusky, grilled ribs and roasted knees, beer on a tap, Tatras, and sunny Slovakian rock walls. And when we’re at home, we cannot wait to see the snow caps of our highest mountains, wild valleys, rapid rivers, blooming rhododendrons, and old friends. Is it an addiction? If so, then in my case, it’s too late for a rehab . And more and more “addicts” are joining us. After a long time, we had Slovak, not international expedition this year, and it was very pleasant. We spent two months in the mountains, and it went by unbelievably fast. Not everything went as we planned, and not all goals were achieved, but that’s how it goes in the mountains (so it does in life). We experienced cold Himalayan spring in the Solo Khumbu valley and everyday snowing at the bottom of the north face of Dhaulagiri, which was very forbidding in the beginning. Older Michal bravely fought with a virus and bronchitis, but he turned back only 200 metres of altitude below the summit. He didn’t reach the peak again, but he’s shown that he can fight, knowing exactly how much strength he’s got left, and that he knows how to make the right decision. Tomáš had a lot of back pain, but he refused to descent and wanted to stay with us until the very end, because “what if we would needed something”. This is what Himalayan expeditions are also (or even mainly) about. The younger of Michals had, without doubt, the most intense experience. Most of the things he saw and went through were the first time for him. However, he withstood everything in the way as an old climber would. It’s seldom that climbers reaches the peak of their first eight-thousander on the first try, but Michal successfully accomplished that, and I’m glad I could be with him during this “baptism” as his “godfather”. And me? The exact same story as every year. I’m incredibly happy that everything went well, that we’re all safe and sound back in Kathmandu, that we’re still the same fine group as we were before we went to the mountains together, and that we want to come back to the Himalayas again. The Himalayadventure project will continue, and I hope that the next year’s expedition will be at least as pleasant and successful as was this year’s.
Thank you to everyone who believed in us and wished us luck, and I cannot wait to see you all soon back home.

 

Rozlúčka s Dhaulágiri.

Michal Gabriž  v rieke Myagdi Khola.

Dnes poslal Peter zopár fotiek z výstupu z Michalom Sabovčíkom na vrchol Dhaulagiri.

Peter Hámor na vrchole Dhaulagiri

Michal Sabovčík na vrchole Dhaulagiri

Traverz podvrcholového snehového poľa.

Vetrom poškodené stany tretieho tábora. Read more

Himalayadventure MMXVII – Dhaulágirí (8 167 m)

Posted on | marec 1, 2017 | 3 komentáre

V Nepálskych Himalájach, v horskej skupine Dhaulágirí Himal, leží mohutný ľadový masív, obtekaný riekami Kali Ghandaki a Miagdi Khola – nádherná, žiarivá Dhaulágirí. Jej názov v preklade zo sanskrtu znamená „Biela hora“ a je siedmou najvyššou horou planéty. Prvými horolezcami v tejto oblasti boli v roku 1950 Francúzi, nenašli však žiadnu vhodnú trasu pre výstup a presunuli sa pod Annapurnu. Na vrchol Dhaulágirí sa po prvý raz podarilo vystúpiť až v piatok 13. mája 1960 štyrom členom švajčiarsko-rakúskej expedície vedenej Maxom Eiselinom – Kurtovi Diembergerovi, Petrovi Dienerovi, Ernstovi Forrerovi a Albinovi Schelbertovi. Spolu s nimi na vrchol vystúpili aj dvaja nepálski výškoví nosiči, Nima Dorje a Nawang Dorje. Dnes vedie na vrchol Dhaulágirí pätnásť mimoriadne náročných výstupových trás, „Biela hora“ však stále láka výškových horolezcov viacerými možnosťami nových výstupov v obrovských stenách, či dlhých hrebeňoch a pilieroch.   

Vystúpiť na vrchol Dhaulágirí sa chcem pokúsiť spolu s mojimi priateľmi a výbornými horolezcami, Michalom Gabrižom, Michalom Sabovčíkom a Tomášom Petríkom. Pred týmto výstupom, ktorý je hlavným cieľom tohtoročného projektu Himalayadventure MMXVII plánujeme stráviť niekoľko týždňov v nádhernom údolí Solo Khumbu a v oblasti najvyššej hory Mount Everestu, kde by sme chceli vystúpiť na niekoľko „nižších“ hôr, z ktorých najvyššou, najvýraznejšou a horolezecky najzaujímavejšou je jednoznačne sedemtisícová Pumori (7 161 m). Počas výstupu na tento vrchol náš tím doplní ďalší výborný slovenský horolezec, Ján Šustr.

Moje/naše tohtoročné himalájske dobrodružstvo sa začína 10. marca, plánovaný návrat je 2. júna 2017 a tak ako každý rok aj tentoraz sa budeme snažiť informovať Vás čo najpodrobnejšie o tom, čo sme v Himalájach zažili a kde všade sa nám podarilo vystúpiť.


In Nepal Himalayas, in Dhaulagiri Himal group lies a huge icy massif washed by the rivers Kali Ghandaki and Miagdi Khola – the splendid, dazzling Dhaulagiri. Its name translates from Sanscrit as the “White Mountain”. It is the seventh highest mountain in the world. The French were the first mountaineers to explore the area back in 1950 but having failed to find a viable route for their ascent they opted for Annapurna. It was not before 13th May 1960 when the first successful ascent on the summit of Dhaulagiri was accomplished by four members of a Swiss-Austrian expedition lead by Max Eiselin: Kurt Diemberger, Peter Diener, Ernst Forrer and Albin Schelbert. They were accompanied by two Nepalese porters: Nyima Dorji and Nawang Dorji. Today, fifteen extremely demanding routes lead to the summit of Dhaulagiri. And still, the “White Mountain” attracts mountaineers trying to establish new routes in its massif faces or long ridges and pillars.

What I intend to do is to climb to the summit of Dhaulagiri together with my friends and excellent mountaineers Michal Gabriž, Michal Sabovčík and Tomáš Petrík. Before the very ascent, which is the main goal of this year’s edition of Himalayadventure MMXVII, we plan to spend several weeks in the beautiful Solo Khumbu valley and the area of the highest mountain in the world, Mt. Everest. There we want to climb several “lower” mountains among which Pumori (7,161m) is the highest and the most interesting in terms of climbing. Our team will be joined by another excellent Slovak climber Ján Šustr at the time that ascent.

This year’s edition of my/our Himalayan adventure starts on 10th March, the return is planned for 2nd June 2017 and just like in previous years, we will do our best to keep you informed in details about what we experienced and climbed in the Himalayas.

« go backkeep looking »